Situácia na našej hudobnej scéne

Pred rokmi som vyhlásil, že ak fanúšikovia hudby prestanú kupovať CD nosiče, naruší sa kruh, kapelám sa zmenšia “rozpočty” na nahrávanie albumov a bude to mať svoje následky. Utrpí kvalita nahrávok ako aj prevedenie hudobných nosičov. Tak sa aj stalo – skupiny sa utiahli do garáži, kde sa na PC softvéroch snažili imitovať kvalitu kvalitných nahrávacím štúdií. Známejšie kapely síce zostali pri profesionálnom nahrávaní, ale z dvoch mesiacov štúdiového pobytu sa stali týždňové. Samozrejme, veď aj hudobným major firmám výrazne poklesli obraty. Lisované farebne potlačené CD-čka nahradili fixkou počarbané CDr-ka, 16-stránkové booklety vytlačili papierové pošetky. Ale že to pôjde aj ďalej, že to má všetko hlbšie psychologickú náväznosť, teda že ľudia prestanú chodiť aj na koncerty a festivaly, to som nečakal.

Vravel som si, že muzika sa stala voľne stiahnutelná, mladí muziku milujú, zaujímajú sa o ňu, takže vydavateľstvá nasmerujú svoj biznis na merchandise, skupiny budú mať svoj zdroj peňazí z koncertov. Lenže hudobná pažravá ničota sa pohla ďalej – kluby zívajú prázdnotou, festivaly dostávajú každým rokom čoraz viac na držku. Kabát neuživil Topfest, Slíže ani Desmod si už nemôžu viackrát do roka dovoliť celoslovenské megaturné, hocijako im pomôžu sponzori. Pop kapely druhej triedy končia pri telefonáte do klubu pri vyslovení honoráru. A keby aj majiteľ pubu povedal áno, druhýkrát to už nevysloví, lebo mu prišlo “päť” ľudí. Nabudúce mu môže hocikto mazať med okolo pier o tom, ako sa “hrá ich pieseň v rádiách, chytil sa klip, počítadlo na youtube sa nevie zastaviť”. Undergroundové kapely musia byť spokojné s 50-tkou návštevníkov, hrajú len za cesťák, alebo sa vrátili k výmenným koncertom. Záblesk hviezdičky Zoči voči a posledné turné TEAMu je len výnimkou potvrdzujúcou pravidlo.

Poviete si, že kríza, ale ja v tejto výhovorke vidím iba časť vysvetlenia. Hlavným dôvod tejto patovej situácie je podľa mňa to, že hudba stratila pre mladú generáciu hodnotu. Špička svetových psychológov tvrdí, že ak za tovar nezaplatíte, nevážite si ho. Ak napríklad kúpite knihu vo výpredaji za 0,99 eur a môže byť hocijako poučná, rady z nej si vaše podvedomie uloží ako menejhodnotné. Je to logické, žijeme v dobe, kedy všetko stojí na materiálne. Mozog mladej generácie sa teda automaticky pri platení za koncert stavia na zadné, veď tento artikel si za pár sekúnd dokáže stiahnuť z webu, je “zadarmo”.Hudba zadarmo – tak silno to tlačia aj reklamy mobilných operátorov. A keď je samotná pesnička free, je free všetko čo s ňou súvisí. Takto funguje najmodernejší softvér mladých, takto rozmýšľajú: Hudba je predsa zadarmo!.

Ľudia majú peniaze, aj mladí. Choďte v piatok do mládežníckych pubov a pochopíte, koľko veľa je mlaď ochotná dať za pálenku a pivo. Lenže akonáhle by vedľa v sále prebiehal koncert so vstupným 2 eurá, väčšina bude frfľať, “že toľko nedá, že to je veľa, kedy sa bude púšťať zadarmo a podobne”.

Smerujem opäť k princípu doby, kedy všetko niečo stojí. Ak chce organizátor festivalu ponúknuť ľuďom kvalitný konečný produkt, musí zaplatiť priestor, ochranku, zvuk, kapely, štáb, reklamu a stovku iných položiek, o ktorých sa bežnému fanúšikovi ani len nesníva. Ale aj človek dnešnej doby si svoje šťastie vlastne kupuje. Zaplatí vstupné a vytvorí si tak lepšie podmienky k “šťastiu”. Áno, tak nás dodrbal Matrix, šťastie si kupujeme. Ale keď priletia na našu Zem mimozemšťania, ako prvé sa nás spýtajú, či musíme za pobyt na tejto nádhernej planéte platiť. Prečo sme zachmúrení a pozitívnu emóciu vieme zo seba vydať iba keď si zaplatíme vstupné do divadla, na balet, či koncert. Lebo Matrix zavelil, že všetko niečo stojí a ak nestojí, nemá hodnotu.

Keď človek nezaplatí za koncert (proste sa tam akosi prešmykne cez kapelu, alebo si otlačí od kamoša pečiatku), ani ho to tam moc nebaví. Po polhodinke pokojne odíde, veď sa nudí. Naopak, ak nepriamy tlak partie donúti niekoho zaplatiť vstupné, okamžite dostáva vrcholné právo nadávať, “ako je tam zle, málo ľudí, zlý zvuk, na p.ču kapely…”. Takí sme. Množstvo z vás určite zasa repce, prečo Baričák zovšeobecňuje. Zovšeobecňujem preto, lebo sa tak dostávam priamu ku koreňu veci, lepšie sa chápe merito problému. V mojom okolí poznám veľa ľudí, ktorí sa na koncert tešia, vstupné platia automaticky a neriešia ho. Dokonca ešte nemajú ani dvadsať. Toto je ale percento oproti ostatku, ktorý jednoducho nedá, lebo vnútorne nechápe, prečo by mal dať – veď hudba je zadarmo – MP3 pesničky sú voľné, rozum teda vytvára symbiózu, že aj koncert by mal byť teda “zadarmo”. Ak nie je, prieči sa to podvedomiu mladých…

Dôkazom sú popisky k facebookovým koncertným udalostiam: “príďte podporiť kapelu”. Nie je to normálne vyvesený plagát “my ponúkame produkt, vy kupujete”, už je to prosba, už je to žobranie o fanúšikov, už je to forma benefitu. Pred desiatimi rokmi by tam bola zostava kapiel, 5 eur vstupné a ak sa chceš baviť medzi množstvom ľudí, ktorí vytvoria super live atmosféru (a je jedno, či pod pódiom, alebo pri bufete), ideš a neriešiš sumu. Dnešné koncerty sú skutočne za babku, CD nosiče už nemôžu viac klesnúť, veď veľa kapiel ich rozdáva zadarmo ako promo. Zaplatí ich zo svojho a hádže ich z pódia s nádejou, že aspoň polovička bude aspoň raz vložená do CD prehrávača. Čím viac ale niečo dávate zadarmo, tým viac si to moderný človek neváži. Aj CD nosiče sú dnes už iba zberateľskou záležitosťou. Keď vyjde album nejakej známejšej kapely, predám na svojom portály skoro rovnaký počet LP-čiek ako CD-čiek (tých sa stále síce predá viac, ale nie je to x-násobný rozdiel ako napríklad pred piatimi rokmi).

Aj keby sa zmenila doba a znova sa opäť “rozkrútili” peniaze, živé koncerty už nikdy nedosiahnu svoj zašlý lesk. Ani CD-čka slovenských kapiel sa už nebudú predávať na tisíce. Alessandro Baricco vo svojej knihe Barbari tvrdí, že prichádzajú novodobí barbari. Že sa stráca kvalita starých čias, ľudia nejdú do hĺbky, ako za starých čias, iba kĺžu po povrchu. Mladí nemajú prečo vojsť do galérie a s nadšením obzerať zaprášené exponáty, veď si to môže pozrieť (preletieť) na webe. Mení sa vnímanie nových bytostí, menia sa média, mení sa forma. Nič sa nedeje náhodne, každá akcia má svoje následky. Na vine nie je mladá generácia, to my sme ju takto vychovali, my sme jej zložili k nohám naše sny. Doba sa jednoducho zmenila, treba ju prijať. Asi ťažko by som človeku, ktorý vyrastal na čajových tancovačkách (pozor, toto nie je mnou vymyslené slovné spojenie, na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch sa ľudia chodili baviť na tancovačky, ktoré sa nazývali “čaje” – pzn. autora) vysvetľoval “kvalitu” moderných diskoték. Prepáčte, teraz sú to párty. Ja osobne som rád, kedy som zažil ešte zakázané koncerty v Budapešti, zahral som so svojimi kapelami stovky koncertov v preplnených kluboch, vlhli mi oči, keď som si z ostravskej čiernej burzy doniesol novinkovú LP-čku. Hocikedy s radosťou zoberiem do rúk svojho Gibsna a zahrám 43 ľuďom pod pódium s LUNATIC GODS náš set. Veď to sú presne tí, ktorí si to zaslúžia. Na ostatných nebudem nadávať, nech si sedia o dva podniky ďalej pri hruške so sprajtom, alebo trieskaním do klávesnice doma zabíjajú monštrum z PC hry. Každý plní svoju dušu tým, čím je a každý tým pádom dostáva svoju kvalitu.

Buďte šťastní, Hirax

Článok bol prvý krát uverejnený dňa 10.9.2012 na webe http://baricak.blog.sme.sk/c/307630/Ludia-nechodia-na-koncerty-CD-sa-stalo-zberatelskou-raritou.html. Prevzaté zo súhlasom autora