Ako sa hovorí, rok sa s rokom stretol a v tradičnom termíne, t. j. druhý augustový víkend opäť zavítali do Sniny rock/metalové kapely z celej Európy. Hneď na úvod musím oceniť aj to, že podobne ako vlani, aj tentokrát sme mali až tri festivalové dni.
Po príchode do areálu som si dal so známym pivo a očakávali sme prvého interpreta, ktorým boli Slováci Metropolis hrajúci modernejšiu formu metalu/rocku. Ešte predtým musím povedať, že celková organizácia urobila na mňa celkom príjemný dojem. SBS na oboch vstupoch boli v pohode a priebežne vybavovali fanúšikov. Pochvalu si zaslúžia aj ľudia z hotela Armales, ktorí sa aj tentokrát starali o obsluhu. Chválim hlavne výborný kotlíkový guľáš. No dovolím si aj malú výhradu. T. j. že mohli zaradiť do ponuky aj viac nemäsitých jedál.
K spomínaným Metropolis musím povedať, že aj keď ich štýlu moc neholdujem dokázali spraviť dobrú atmosféru. Jasne ukázali, že majú za sebou pomerne silnú fanúšikovskú základňu a vo svojom obore patria u nás medzi špičku.
Po nich nastúpila nemecká osemdesiatková rocková, dovolím si povedať, že legenda – Bonfire. Tých som spoznal tesne pred podujatím a hneď ma oslovili svojím melodickým hard rockom. Už pri prvých skladbách bolo jasné, že frontman Claus Leßmann je človek na správnom mieste a má čo to odspievané.
Taktiež nezanedbával ani komunikáciu s publikom. Keďže koncert nám začal tak trochu kaziť dážď, mohli sme si spolu s ním aj par krát zakričať že – f*ck the rain 🙂 Spolu so svojou družinou si hranie nesmierne užívali a pozitívnu energiu preniesli aj medzí ľudí, ktorí im to náležíte oplácali. Príjemne ma prekvapilo aj to, že vokály ostatných členov bolo pekne čisto počuť (čo na pod. akciách nebýva vždy pravidlom).
Ako tradične odznel prierez celou ich diskografiou. Orientovali sa hlavne na staršie veci (albumy Fireworks, Don´t Touch The Light). V pamäti mi utkvela hlavne Hot To Rock (pri ktorej sme si zborovo zakričali refrén), alebo balada Give it A Try ktorá vyčarila peknú atmosféru. Mrzelo ma však, že sa s nami rozlúčili coverom – Sweet Home Alabama. Viac by ma potešilo zaradenie napr. hymny Champion. Ale budiš. Po doznení spomínanej piesne som Bonfire zaradil do zoznamu interpretov, ktorí keď budú vystupovať niekde blízko, tak ich určite prídem pozrieť.
Veľké očakávania som vkladal aj do nasledujúcej bandy – Unisonic. Michael Kiske patrí nepochybne medzi špičku vo svojom žánri a to isté aj jeho bývaly kolega z Helloweenu Kai Hansen. Taktiež ma oslovili ich obe CD, ktoré stihli vydať od svojho vzniku.
Set začali rovnomennou vecou z debutu, po ktorej nasledovala Never to Late. Po inštrumentálnej a speváckej stránke im prakticky nebolo čo vytknúť, no ale správanie Michaela sa mi moc nepáčilo. Jednak komunikácia s fans bola minimálna a najhoršie bolo, že po záverečnej I Want Out odišli a to absolútne bez nejakého poďakovania a podobne. Nechcem zbytočne kritizovať, ale frontmana podobnej kapely si predstavujem trochu ináč.
Po krátkej diskusii o prvom dni s kamošom sme sa odobrali preč z areálu a čakali sme na kyvadlovku. Menší problém bol, že hore posielali iba malé mikrobusy. Neviem čo bolo na príčine, ale trochu ma to zamrzelo, keďže so spojmi problémy nikdy neboli.
Úvod Rocku pod Kameňom hodnotím pomerne ako vydarený a na záver Vám ponúknem názor jednej fanúšičky.
Štefánia zo Sniny:
Zdravím, tak na úvod by som sa spýtal ako hodnotíte dnešný festivalový deň?
Ja som spokojná veľmi.
Čo Vás dnes najviac potešilo?
Tak mňa najviac potešila naša skupina – Metropolis.
Na aké kapely sa ešte najviac tešíte?
Hmm, najviac sa teším na Wanastowi Vjecy. A ešte vlastne na všetky. Každá ma niečo do seba.
Čo by ste tu do budúcnosti najradšej videli?
Def Lepard.
Ok, tak ďakujem za rozhovor a užite si ešte festival.
Ďakujem aj ja
Za foto ďakujem Danielovi Filakovskému z webu http://www.party4you.sk 🙂
