Tvrdá hudba vie dať svojim poslucháčom rôzne zážitky. Vie nám poskytnúť tvrdú ruku, ktorá nám preplieska uši, môže nás preniesť do tajomných a temných svetov, alebo nám predviesť doslova hudobnú pitvu uprostred najväčšieho masakru v pivnici. Taktiež tu máme kapely ako SÓLSTAFIR, ktoré nám ponúknu obrovský balík emócií, ktoré nás doslova chytia za srdce a celý posluch alebo vystúpenie ich prežívame spolu s kapelou.
Islanďanov SÓLSTAFIR som už zažil dokopy štyrikrát (2x Brutal Assault, 1x Gothoom a teraz v Košiciach, o čom bude dnes reč). Ich koncerty boli vždy plné ukričanej melanchólie, pohlcujúcej atmosféry a krehkosti. V Košiciach to posunuli ešte na vyššiu úroveň.
Každá skladba bola ako spoveď. Intímna a úprimná. Každý tón im veríte a plačete doslova s nimi. Majster v tomto remesle je hlavne spevák Aðalbjörn Tryggvason s jeho výnimočným vokálom. Cítiť v ňom nekonečnú dávku smútku, krehkosti a dokážete sa s ním vžiť. Zároveň musím povedať, či vlastne napísať, že takýto výkon som u neho ešte nezažil.
Nemal ani na sekundu hluché či falošné miesto, všetko bolo zvládnuté na 100% a dokonca som sa nemohol od neho odpútať a každý jeden tón som spieval sním, i keď som nepoznal text. Bolo jedno aké slovo som použil, hlavné bolo, že to som to do sveta zakričal spolu s ním.
Na pódium si pozvali sláčikové kvarteto, ktoré svojimi smutnými tónami, uplakaným zvukom a precítením pridávali vystúpeniu väčšiu hĺbku. Ja osobne „nemetalové“ nástroje v metalovej hudbe veľmi nemusím, no musím povedať, že tu to sadlo. Každý tón bol zrazu opravdivejší a smútok nebol len výplod kapely, ale patril nám všetkým.
Vystúpeniu pomohli tiež tri veci. Za prvé – v Collosseu bola riadna plnka. Tipoval by som okolo 500 ľudí, ale kľudne ich mohlo byť aj viac a tak si predstavte tú atmosféru. Každý spieva spolu so spevákom a dáva tomu vystúpeniu všetko. Občas som si pripadal ako na spoločnom sedení, kde každý chce zo seba vykričať všetko, čo ho trápi.
Za druhé – absencia predkapely. Nikto nemusel na nič čakať alebo sa nechať otravovať nejakou nezaujímavou kapelou a šli ste rovno na ostro. Za tretie – bravúrne zvládnutý zvuk. Nenašiel by sa jeden tón, ktorý by sa niekde strácal, všetko malo svoj priestor a bolo vyladené na priam dokonalú úroveň.
Vrchol koncertu nastal pri skladbe „Fjara“, ktorá bola zároveň aj najlepšie prijatá. Atmosféra bola tak silná, že skladba dokázala všetkých pohltiť a zaujať na takú úroveň, že okolie sa stalo len abstraktným obrazom. Ručička na „emóciometre“ kmitala k hranici maxima a ja som len ostal ohromený.
P.S.: Za foto patrí poďakovanie Matejovi Zmokovi Ondrejkovi (https://www.facebook.com/zmokphoto) a webu ROCKER.sk
