Možno že sa hneď v úvode čudujete, ako môže taká stálica ako Wolfheart dostať za nový album tak slabé hodnotenie. Pokúsim sa vám to z môjho pohľadu v nasledujúcich riadkoch aspoň trochu objasniť.
Na svete je niekoľko kapiel, ktoré celý svoj hudobný život hrajú to isté a ľudia ich práve preto milujú v miliónových počtoch.
Nik z nich si nevie predstaviť, že by povedzme AC/DC, Rolling Stones alebo z metalových žánrov povedzme Manowar, zrazu začali meniť štýl či experimentovať.
A je dobré, že také kapely sú. Ich tvorba a neustála obľúbenosť dokazuje opodstatnenosť ich postoja a to, že fans ich hudbu milujú, potrebujú a vyhľadávajú.
Chybičky krásy
Ak sa ale tento fenomén, prepáčte, musím to tak nazvať, „vykrádania samého seba“ objavuje v death metale, niečo nie je v poriadku. Samozrejme, že skupina má mať svoju tvár, má byť rozpoznateľná, má mať charakteristické prvky… Ale za cenu viac ako 40 minútovej nudy?!? To si nemyslím.
Schválne som si detailnejšie porovnával aktuálnu novinku Wolfheart so staršími „hitovými“ skladbami fínskych deatherov. Prišiel som však vždy k tomu istému. Rovnaká schéma skladieb, rovnaké tempá, jednoznačne predvídateľná melodika v refrénových pasážach, ultra jednotvárny growling, do toho niekedy až detsky naivné klávesové steny…
Áno, je to presne to, na čom si vybudovali svoju slávu a zrejme je to to, čo od nich fanúšik čaká, vyžaduje a nechce dostať nič, čo by sa čo i len o milimeter vychýlilo zo zabehnutého „ideálu“. Len tak si viem vysvetliť pohnútky kapely, ktorá na svojom 5 albume hrá to isté dookola.
Napozeral som si asi 6 ich videoklipov a ešte aj v tých, až na mierne výnimky, stále ide len o kapelu v prírode alebo v štúdiu. Dookola tie isté uhly pohľadu kamery, tie isté klišé detaily, identické pózy a výrazy všetkých členov.
Jedine ak aktuálna prvá skladba z nového CD Hail of Steel aspoň trošku zatraktívnela ohňovou šou. Ihneď na úvod ju však zabíja príšerne natiahnutá úvodná pasáž, ktorá „nefanúšika“ musí donútiť vypnúť video ešte skôr ako príde prvý riff so spevom.
Klišé
Mrzí ma to, že musím byť tak kritický, ale naozaj toto v roku 2020 podľa mňa nemôže stačiť. U mňa je novinka Wolves of Karelia tvorcom nového metalového žánru s názvom KLIŠÉ METAL. Verným fans to určite stačí, ale že by sa k nim húfne hrnuli noví, to sa mi nezdá.
A ešte jedna vec. V snahe zmixovať v skladbe strunové nástroje s „bohatými“, no neobohacujúcimi klávesovými partami, trpí aj zvuk. Najmä bicie museli pri masteringu posunúť frekvenčne do pásiem, kde neznejú vôbec dobre.
Zhrnutie
Určite existuje veľká skupina fanúšikov, ktorí očakávajú presne takýto album od Wolfheart. Inak by ich zrejme nezastrešoval gigant ako Napalm Records, ktorý vie, že istota je v ich prípade istota a prinesie to čo má. Preto mi drahí fans prepáčte, ak som bol veľmi kritický.
Možno by stačilo len trošku invencie zo strany kvarteta Saukkonen – Kauppinen – Silvonen – Karzis a tieto riadky by zneli úplne inak.
Lineup:
- Tuomas Saukkonen – spev, gitary
- Lauri Silvonen – basa, doprovodné vokály
- Joonas Kauppinen – bicie
Hostia:
- Vagelis Karzis – gitary
Tracklist:
- Hail of Steel
- Horizon on Fire
- Reaper
- The Hammer
- Eye of the Storm (instrumental)
- Born From Fire
- Arrows of Chaos
- Ashes
Rok vydania: 2020
Vydavateľstvo: Napalm Records
Youtube ukážka:
Linky:
http:/www.wolfheartofficial.com
http:/www.facebook.com/WolfheartRealm
https://www.instagram.com/wolfheartofficial/
Hodnotenie: 3,5/6
