Dôkazom sily košickej metalovej scény je aj kapela Thorwald. Svojou muzikou zásobujú fanúšikov od roku 1999. Zo začiatku produkovali neľudský grindcore, neskôr sa preorientovali hardcore/crust smerom. Začiatkom mája vypustili do sveta už tretí plnohodnotný album Diablov Tanec. O ňom, o minulosti Thorwald a aj košickej scéne porozprával ten najpovolanejší – gitarista Fuko.
Zdravím, Fuko. Thorwald nedávno vypustili do sveta nový Diablov Tanec. Čím dokáže osloviť bežného fanúšika Thorwald a čím podľa teba dokáže k vám pritiahnuť niekoho, kto o vás v živote nepočul?
Fuko: Nazdárek… áno, album je vydaný. Thorwald už funguje viac, ako dve dekády, takže pomyselnú fanúšikovskú základňu vytvorenú má. No keďže hovoríme o undergrounde, nie sú to žiadne veľké masy. Kto nás pozná, tak trochu vie, čo má od nás čakať.
Vo svojich starých časoch produkoval Thorwald surový patologický grind, ale to už dávno neplatí.
Posunuli sme sa a naša tvorba je spleťou rôznych štýlov, ktoré nás počas hudobného života ovplyvnili a ktoré sa nám páčia. Ešte stále sme označovaní za grindcore, aj keď na našich posledných počinoch bol citeľný odkaz na hardcore, punk a crust. Inak to nie je ani v novinke.
Dopredu však môžem upokojiť všetkých priaznivcov grindu, napriek našej evolúcii sme ostali verní koreňom a blast beaty sú na novinke zastúpené vo všetkých skladbách. 🙂 Čas ukáže či sa náš slobodný prístup k tvorbe odrazí aj na príleve nových fans. Ide totiž o muziku, ktorá už má aj nejaký refrén a ľudia môžu veselo spievať s nami.
Texty sú slovenské a zrozumiteľným spôsobom opisujú bežné problémy ľudí našich zemepisných šírok.
Skladby, ktoré na albume nájdeme majú názvy, ako Lebo Satan Diabol vládne, Posledný človek na Zemi, Digitálna evolúcia. Môžeme to chápať tak, že inšpiráciou pre jeho vznik bola súčasná temná doba? Najprv pandémia a potom vojna…
Fuko: Naše texty sú priamou reakciou na to, čo sa deje v spoločnosti. Nový album rieši aj tieto témy, napriek tomu, že skladby vznikali pred vojnovým konfliktom a prevažná časť, aj pred pandémiou. Sú nastaveným zrkadlom pre otrasný stav spoločnosti, v ktorej všetci žijeme, respektíve, skôr prežívame.
Zložité nahrávanie
Prezraď niečo o jeho nahrávaní – kedy začalo, ako a kde prebiehalo?
Fuko: Nahrávalo sa vo viacerých etapách. Prvá prebehla v septembri 2021 vo Vranove nad Topľou, v štúdiu Tretradrot u nášho kamaráta Peťa Tatarku z kapely Systemic Damage. Za víkend sme nahrali bicie, gitary a basu. Nahrávanie prebiehalo vo veľkej pohode a v dobrej nálade, ku ktorej prispel aj Peťo.
Je to pohodový týpek a má v nahrávaní rozsiahle skúsenosti. Spolupracovali sme aj v minulosti a spokojnosť bola vždy na 110 %. V druhej etape sme nahrávali spev.
To prebiehalo v našej skúšobni počas decembrového lockdownu, keďže nám covid kazil dohodnuté termíny. Malo to však aj výhodu. Vokálne prestrelky našich spevákov, ktoré sú pre Thorwald typické, si vyžadujú viac času a tak sme sa tomu mohli venovať poriadne, a dosiahnuť, čo najoptimálnejší výsledok.
Treťou etapou bol mix a mastering, ktorý prebiehal v Tretradrote.
Finálny výsledok sme dosiahli zhruba vo februári 2022. Obdobie pandémie nás poriadne zabrzdilo, pôvodne sme totiž plánovali nahrávať v roku 2020
Aj samotný cover albumu mal zaujímavý príbeh.
Fuko: Jasne. Kreslil ho Martin – Pen n Ink Designs, ktorý má na svedomí viacero obalov kapiel, najmä v Česku. Je tiež grafickým umelcom festivalu Obscene Extreme. Obal vyšiel nad očakávania veľmi dobre. Je to z našej strany trochu experiment, pretože sme použili plnofarebný motív, čo u nás nebolo zvykom.
Zjavne to ale nebol krok vedľa, pretože tričká, ktoré sú mimochodom už tiež v predaji, sa míňajú jedna radosť. Celý výtvarný koncept je ladený, tak trochu thrashovo, čo dobre korešponduje s hudobnými štýlovými presahmi na novinke.
Podľa mojich informácií zatiaľ album vyšiel len digitálne. Plánujete aj fyzické nosiče? Ak áno, aké?
Fuko: Album vychádza u Bizarre Leprous, s ktorými sme spolupracovali aj pri minulom záseku a k ich profesionálne zvládnutej práci niet, čo dodať. Sú to ľudia, ktorí žijú hudbou a svojou podporou pomáhajú kapelám dostať ich odkaz medzi širokú verejnosť, za čo im patrí (nielen) náš obdiv a vďaka.
Diablov Tanec vychádza ako CD, ak všetko vyjde ako má, bude aj vinyl, ale len v obmedzenom náklade. Dostupný je, samozrejme aj vo forme MP3 a flac, napríklad na Bandcampe.
Chystané koncerty
Koncertná scéna sa v priebehu posledných mesiacov pekne rozbehla. Mohol by si porozprávať, kde budete najbližšie vystupovať?
Fuko: Sme veľmi radi, že konečne bude možnosť vyjsť s našou hudbou von, aj keď problémom sa trocha ukazujú naše civilné zamestnania. Len za posledný týždeň sme museli odrieknuť dve pozvánky, čo nás veľmi mrzí, ale aj napriek tomu plánujeme podporiť novinku koncertmi, ako sa bude dať.
Najbližšie sa objavíme 18. 6. v Bardejove a potom 2. 7. vo Zvolene.
Máme dohodnuté aj ďalšie akcie, no všetko včas oznámime na našej FB stránke. Chystáme tiež koncert v košickom Collosseu (22. októbra), kde budú okrem nás lámať chrbtice tri české šlehy, a to HM-2 grind duo IMPULSEALER, stále známejší grindoví vlkolaci INSISTENT z Prahy, a legenda, ktorú snáď ani netreba predstavovať – GRIDE.
Plánujete aj zahraničie – Česko, Maďarsko, resp. niekde ďalej?
Zatiaľ nič konkrétne, ale sme v rámci svojich možností otvorení ponukám a radi si zahráme kdekoľvek.
Slávna minulosť
Thorwald sú pomerne zabehnutou kapelou. Skús porozprávať svoj hudobný príbeh. Čo ťa k muzike priviedlo, aké boli tvoje prvé kapely a ako si sa nakoniec dopracoval k Thorwaldu?
Fuko: To, že sa musím naučiť hrať na gitare som pochopil, keď som počul týpka s prezývkou Anton hrať na španielke. Bol z rovnakého sídliska a zoznámil ma s ním kamoš z detstva. Anton bol samouk a vedel zahrať čokoľvek, od táborových odrhovačiek, cez blues a funky až po Suicidal Tendencies.
Hral neuveriteľne čisto a jeho covery zneli často lepšie ako v originálnej verzii. Ja som mal doma španielku, ktorú mi mama kúpila asi v dvanástich a vedel som pri nej presedieť celé hodiny, chýbal mi však základ, a internet vtedy nebol.
Anton mal aj elektrickú gitaru, legendárnu Jolanku
Od prvého pohľadu som vedel, že bez elektriky jednoducho neprežijem, mala tenký krk a struny sedeli pekne nízko nad hmatníkom, hrala prakticky sama od seba. Oproti mojej gitarke sovietskej výroby, ktorá mi žrala palce až do kosti, to bol neskutočný komfort.
Asi rok som sa snažil získať ju niekde od ruky, no zasiahla vyššia moc a dostal som ju od manžela mojej tety, ktorá sa vydala do vtedajšieho východného Nemecka, a vzala si muzikanta – amatéra. Dostal som aj malé kombo.
Začal som teda hrať doma, a keďže som poznal vo svojom okolí pár ľudí, ktorí sa venovali hudbe, tak do roka som bol v kapele. Hudbe som sa aktívne venoval od svojej sedemnástky a prešiel som viacero spolkov.
Prvým bola kapela Real Fact, s ktorou sme nahrali demo, ale ich rady som opustil, pretože ma oslovili chlapci zo starej košickej kapely Kelt a ponúkli mi miesto gitaristu. Boli na lokálnej úrovni dosť rozbehnutí a ja som, ako ich veľký fanúšik nemohol odmietnuť, a ponuku som prijal.
Z garáže som šiel rovno na pódium bez nejakej dlhej prípravy
Bol to krst ohňom, no skvelá skúsenosť a veľa ma to naučilo. Po pár rokoch sa však jediný zakladajúci člen (Rudy) rozhodol odísť, tak sme sa rozpadli. S vtedajším bubeníkom Wilkesom sme sa zhodli na tom, že budeme pokračovať a založili sme redruM.
Po krátkom čase sa k nám pridal aj Miki a post basgitaristu zastal Martin, môj starý kamoš, a spoluhráč z kapely Real Fact. Mali sme celkom úspech a na lokálnej úrovni sme získali slušný počet fanúšikov.
Niekoľko rokov sme to takto ťahali, nahrali demo Bloody sonnets a hrali koncerty v rámci východného Slovenska. Po nejakom čase sa bubeník Wilkes rozhodol odísť za prácou do zahraničia, a tak sme ukončili činnosť.
Našťastie, Thorwald sa práve preberal zo zimného spánku a basgitarista Wurma s bubeníkom Paťom hľadali dvoch spoluhráčov – gitaru a spev.
S Mikym sme zapadli a začali spolu skúšať. Už od začiatku to šlo veľmi dobre a neskôr sa k nám pridal Bindi, ako druhý spev. Niekoľko rokov sme sa snažili nájsť stabilného bubeníka. Problém vyriešil príchod Kuba z Killchain, s ktorými máme spoločnú skúšobňu. Týmto sme skompletizovali naše zloženie do podoby, v akej funguje dodnes.
Košická metalová scéna
Košice sú známe silnou metalovou scénou – máte veľa kapiel, Collosseum atď… Ako vyzerala scéna za tvojich mladých čias? Ktoré kapely ste milovali a kde ste chodili na akcie?
Fuko: Za seba určite spomeniem festival Without Shame, ktorý organizoval Janči Košč z košickej kapely Caress. Bol to na tú dobu unikát. Kvalitná, žánrovo pestrá akcia s dobrou návštevnosťou.
Potom nastúpilo Collo a bolo vymaľované
Vajgel, ako majiteľ klubu dostal Košice na tour mapu sveta. Doslova.
Keby mi niekto v začiatkoch tohto klubu povedal, že tam prídu mená, ako Sepultura, Six Feet Under, Ministry, Napalm Death, Testament, Venom, Sick Of It All, Madball, Agnostic Front, Biohazard, Entombed, Cynic, Cannibal Corpse, Pestilence, Terrorizer, M.O.D, Misery Index, Pro-Pain a mnohé iné kalibre svetového formátu, tak by som asi pochyboval o jeho duševnom zdraví.
Z undergroundu to bol aj slávny klub Tuba, ktorý sa nedá nespomenúť. Dobré akcie, masakrálne sa tam kalilo až do svitania, kým nás odtiaľ metlou a sprostými nadávkami nevyhnala starenka, ktorá tam chodila zrána symbolicky upratovať.
Z domácich kapiel spomeniem aspoň Obliterate, ktorí boli ultra namakaní a sekali to hlava-nehlava, a tiež prešovský Saprophyte s ich nabúšeným energickým pure hardcoreom.
Metal na Slovensku
Čo je podľa teba najväčším problémom slovenskej metalovej scény?
Fuko: Nemyslím si, že metalová scéna ako taká má nejaký vážny problém. Veci sa dejú, aj čo sa týka štýlovej skladby, je to myslím celkom v poriadku. Zlaté 90ky sa už ale nikdy nevrátia. Treba variť z toho, čo špajza ponúka. Elementárnym problémom je však podľa mňa návštevnosť akcií.
Záujem o tvrdšie odnože UG scény súperí s nenáročným mainstreamom, ktorý je u mládeži obľúbený a na koncertoch vidím čoraz menej nových tvárí. V minulosti, keď hrala aspoň trochu známa kapela, mesto bolo poloprázdne.
Všetci boli nasekaní na mieste činu, pretože nikoho by ani nenapadlo odignorovať to a nezúčastniť sa. Dnes je to úplne inak. Aj priamo na akcii sa stáva, že počas vystúpenia headlinera je polovica návštevníkov, ktorí popri tom aj reálne zaplatili vstupné, roztrúsená v blízkom okolí klubu, prinajlepšom sedí na bare chrbtom k pódiu.
Pre mňa je to dosť nepochopiteľné, aj keď musím priznať, že zamlada som občas tiež navštívil akciu, z ktorej som si potom na druhý deň nepamätal ani notu… nuž, aj taký je občas život.
Veľmi pekne ďakujem za rozhovor. Poprosím ťa ešte o odkaz pre čitateľov.
Fuko: Ak to čítajú nejakí začínajúci muzikanti, mám pre nich veľmi cennú radu týkajúcu sa živých vystúpení. Pri hraní naživo je najdôležitejšie začať a skončiť skladbu presne so spoluhráčmi. To, čo sa deje na pódiu medzitým väčšinu obecenstva absolútne nezaujíma.
Youtube ukážka:
Linky:
https://www.facebook.com/Thorwaldgrind/
https://www.instagram.com/thorwald666/
http://thorwald.bandcamp.com/
