Ak nepočítame albumy pod značkou Andy Scott’s Sweet, tak posledný počin britskej legendy The Sweet, Identity Crisis, bol vydaný ešte v roku 1982. Pre neznalých: The Sweet je kapela, ktorá sa preslávila hitmi ako Fox on the Run, Little Willy, Blockbuster. Táto partia okolo sympatického spievajúceho blonďavého gitaristu Andyho Scotta nás v septembri potešila novinkou – Full Circle. No, bohužiaľ, ohlásila aj posledné turné. Pozrime sa na ich bohatú históriu.
Ako to všetko začalo?
Počiatky kapely The Sweet siahajú do roku 1968. Sformovali sa zo soulovej skupiny Wainwright’s Gentlemen. Jej členmi boli aj Brian Connolly (spevák), Mick Tucker (bubeník) a dokonca aj Ian Gillan, neskorší člen Deep Purple. V januári 1968 sa Brian a Mick rozhodli opustiť túto formáciu a založili zoskupenie The Sweetshop. K nim sa pridali aj ex-člen Wainwright’s Gentlemen – Frank Torpey a basák Steve Priest z miestnej bandy The Army.
V tej dobe hrávali bubblegum. Na počiatku spolupracovali s hitmakerským duom – Nickym Chinnom a Mikeom Chapmanom. Debutový singel vydali 9. marca 1968 a mal názov Slow Motion. Avšak nebol príliš úspešný. To bol pravdepodobne jeden z dôvodov, prečo odišiel Frank Torpey. Nahradil ho Mick Stewart.
Začiatkom roka 1969 podpísali zmluvu s vydavateľstvom EMI Parlophone
Pod ich hlavičkou vydali single Lollipop Man (september 1969), All You’ll Ever Get from Me (január 1970) , Get on the Line (jún 1970) – cover verzia piesne od The Archies. Tie sa ale nedostali do hitparád.
Ináč, všetky prvé single mali chybičku krásy. Spievali ich členovia The Sweet, aj vyšli pod ich menom, no boli nahrané štúdiovými hráčmi.
V roku 1970 bol ďalší odchod. Sweetshop opustil Mick Stewart. Nahradil ho spievajúci gitarista Andy Scott.
Krátko potom vydali veľký hit Funny Funny (1971).
V rovnaký rok vyšla aj platňa Funny How Sweet Co-Co Can Be. No nešlo o album v pravom slova zmysle. Bol to len výber nahraných singlov, doplnených o zopár nových piesní Chinn/Chapman (vrátane Chop Chop a Tom Tom Turnaround) a obsahoval aj niekoľko popových coverov (napríklad Daydream od Lovin’ Spoonful a Reflections od Supremes).
Rock On
No chlapcov to začalo tiahnuť k rockovej muzike. Vo februári 1972 vypustili do sveta singel Poppa Joe, ktorý sa vo Fínsku dostal na prvé miesto a v UK Singles Chart sa umiestnil na 11. mieste. Ďalšie dva single z toho istého roku Little Willy a Wig-Wam Bam sa v Spojenom kráľovstve dostali na 4. priečku.
Little Willy sa po reedícii v roku 1973 dostal na 3. miesto v americkom rebríčku Billboard Hot 100 a stal sa tak najväčším americkým hitom tejto formácie. Hoci Wig-Wam Bam zostal do značnej miery verný štýlu ich predchádzajúcich nahrávok, vokály a gitary mali tvrdší, rockovejší zvuk, najmä preto, že to bol prvý singel Chinn-Chapman, na ktorom hrali na nástroje členovia The Sweet.
V januári 1973 sa Block Buster! stal prvým singlom The Sweet, ktorý sa dostal na prvé miesto britskej hitparády a udržal sa tam päť týždňov po sebe. Ďalší singel Hell Raiser uzrel svetlo sveta v roku 1973. Ďalej v tom istom roku prišiel na svet aj legendárny singel The Ballroom Blitz.
Napriek úspechu sa vzťahy hudobníkov s ich manažmentom stávali čoraz napätejšími. Hoci si získali veľkú základňu fanúšikov medzi tínedžermi, neboli spokojní so svojím bublegumovým imidžom.
V tomto období sa živé vystúpenia The Sweet skladali z piesní na B-stranách singlov, skladieb z albumu a rôznych medley rock and rollových klasík. Vyhýbali sa starším novinkovým hitom, ako Funny, Funny a Poppa Joe.
Do konca roka 1973 sa názov zmenil z The Sweet na Sweet. Táto zmena sa odrazila vo všetkých ich vydaniach od roku 1974.
Debutový album
Skutočný debutový album Sweet F.A. nahrali v roku 1974. Bubblegumové skladby boli preč, dominoval hard rock až heavy metal. Počas nahrávania bol Brian Connolly zranený v bitke v Staines na High Street. Mal vážne poranené hrdlo a jeho schopnosť spievať bola značne obmedzená.
Priest a Scott nahradili hlavné vokály v niektorých skladbách (No You Don’t, Into The Night a Restless) a Connollymu sa vďaka liečbe z Harley Street podarilo dokončiť album. Kapela tento incident nezverejnila a novinárom povedala, že následné zrušené koncerty boli spôsobené Connollyho infekciou hrdla.
Na albume sa neobjavili žiadne predchádzajúce single a ani žiadna jeho pieseň nevyšla ako singel. Jedinou výnimkou boli Peppermint Twist/Rebel Rouser. Daný nosič bol vydaný v Japonsku, Novom Zélande a Austrálii, pravdepodobne bez vedomia Andyho a spol.
Sweet boli pozvaní Petom Townshendom, aby podporili bandu Who, ktorá hrala na futbalovom ihrisku Charlton Athletic, The Valley v júni 1974. Avšak Connollyho silne pomliaždený krk im zabránil túto úlohu splniť. Sweet často uvádzali formáciu Who ako jeden zo svojich hlavných vplyvov a dlhé roky hrali vo svojom koncertnom sete medley z ich skladieb.
Zaujímavosti: Na reedícii z roku 2005 sa objavil aj song Burning, čo je vlastne kopíračka skladby Led Zeppelin – Immigrant Song. Prvú pieseň Set me Free neskôr coverovali aj Heathen a Saxon.
Desolation Boulevard
Ich tretí album Desolation Boulevard vyšiel neskôr v roku 1974, šesť mesiacov po albume Sweet Fanny Adams. V tom čase už producent Phil Wainman odišiel a nahrávku produkoval Mike Chapman. Celé to nahrali za šesť dní a vyznačoval sa surovejším živým zvukom.
V jednej skladbe, The Man with the Golden Arm, ktorú napísali Elmer Bernstein a Sylvia Fine pre rovnomenný film Franka Sinatru z roku 1955, bubeník Mick Tucker predviedol 8 a pol minútové sólo (hoci na americkom vydaní nebolo zahrnuté)
V januári 1976 vyšiel singel The Lies In Your Eyes, ktorý sa dostal do Top 10 v Nemecku, Dánsku, Fínsku, Švédsku, Holandsku a Austrálii, ale v britskej hitparáde dosiahol len 35. miesto.
Približne rok po jeho vydaní uzrela svetlo sveta nová verzia piesne Fox on the Run. Rovnomenný singel patril k ich najúspešnejším nahrávkam. V Austrálii sa udržal 6 týždňov na prvom mieste.
Give Us a Wink
Platňa Give Us a Wink vyšla v roku 1976. Sweet sa snažili nadviazať na svoju rastúcu popularitu v Amerike, pričom v januári 1976 začali organizovať päťdesiat hlavných koncertov.
Počas vystúpenia v Santa Monica Civic Auditorium v Kalifornii 24. marca zahrali Sweet s Ritchiem Blackmorom skladbu All Right Now ako poctu pri príležitosti úmrtia gitaristu Free – Paula Kossoffa, ktorý mal Sweet podporiť so svojou kapelou Back Street Crawler.
Americké turné nebolo finančne úspešné, na mnohých miestach bolo málo divákov, čo viedlo k zrušeniu približne pol tucta záverečných koncertov. Po skončení turné Brian, Andy a spol. pokračovali do Škandinávie a Nemecka.
Kapela tiež strávila týždeň v Ramport Studios v Battersea, kde nahrávala demo materiál pre nový album a potom od projektu upustila a odohrala osem koncertov v Japonsku.
Na konci japonských koncertov bol Connollyho extrémne chrapľavý spev zjavným dôkazom náročnosti neustáleho koncertovania a pretrvávajúcich následkov útoku z roku 1974.
Off the Record
Medzi októbrom 1976 a januárom 1977 Sweet napísali a nahrali v londýnskych štúdiách Kingsway Recorders a Audio International nový materiál pre svoj ďalší počin.
Predpremiérový singel z albumu Lost Angels sa stal hitom len v Nemecku, Rakúsku a Švédsku. Nový album s názvom Off the Record vyšiel v apríli 1977. Ďalší singel Fever of Love bol viac v europopovom štýle, pričom skoro celá platňa znela viac hard rockovo.
Fever of Love sa prebojoval do hitparád v Nemecku, Rakúsku a Švédsku, pričom v Južnej Afrike dosiahol 10. miesto. Na tomto albume Sweet opäť spolupracovali s inžinierom z Give Us a Wink Louisom Austinom, ktorý sa neskôr spolupracoval na debute Through The Night 1980 legendy Def Leppard.
Sweet plánovali americké turné s rastúcou hviezdou Aerosmith na podporu Off the Records. No nakoniec sa neuskutočnilo a počas roka 1977 nehrali ani raz.
Level Headed
Sweet opustili RCA v roku 1977 a podpísali novú zmluvu so spoločnosťou Polydor, ktorá však vstúpila do platnosti o niečom neskôr.
Medzi marcom a májom 1978 Sweet absolvoval rozsiahle turné po USA ako supportu Boba Segera a kapely Silver Bullet Band. Jeho súčasťou bolo aj veľmi nešťastné predstavenie, ktoré sa konalo 3. mája 1978 v Birminghame (štát Alabama). Predstavitelia labelu Capitol Records sa objavili v publiku, no videli niečo, čo nemali vidieť.
Spevák Brian bol na pódiu totálne opitý, čomu zodpovedal aj jeho výkon. Celé to skončilo jeho kolapsom na pódiu. Koncom októbra dokončili nahrávku Cut Above the Rest (vyšla v apríli 1979).
Kvôli napätiu medzi členmi (pripisuje sa Brianovmu zdravotnému stavu), jeho vokály produkoval Mick Tucker. Na rozdiel od Andyho mu produkčná činnosť išla. S Brianovim spevom natočili zopár piesní. No nakoniec 2. novembra 1978 Biran Connolly Sweet opustil.
Bez Briana
Menej známym faktom je to, že miesto Briana bolo ponúknuté aj Roniemu Jamesovi Diovi. No ako vieme, ten sa nakoniec stal členom Black Sabbath a spev v Sweet prebral Steve Priest. Prvým vydaným singlom pre trio bol Call Me.
Na živých predstaveniach spolupracovali s hosťujúcim klávesakom – Garym Moberleym. Gitarista Ray McRiner sa pripojil k ich turné v roku 1979 pri malom turné s Journey po Spojených štátoch a Cheap Trick v Texase na jar a v lete ’79 na podporu Cut Above The Rest (ktorá vyšla v apríli 1979).
Ďalší štúdiový album, Identity Crisis, bol nahraný v Londýne v rokoch 1980 – 1981, ale vyšiel len v Západnom Nemecku a Mexiku. Sweet podnikli krátke turné po Veľkej Británii a svoje posledné živé vystúpenie odohrali na Glasgow University 20. marca 1981. Steve Priest sa potom vrátil do Spojených štátov, kde žil od konca roku 1979. Keď Polydor v októbri 1982 vydal album Identity Crisis, originál Sweet bol takmer rok rozpustený.
Reunion
V roku 1985 Andy Scott a Mick Tucker sa rozhodli nanovo dať dokopy Sweet. Prišli k nim spevák Paul Mario Day (ex-Iron Maiden, More, Wildfire), Phil Lanzon (ex-Grand Prix) klávesy a Mal NcNulty na basu. Vo februári 1986 vystúpili v londýnskom klube Marquee.
Táto zostava absolvovala aj viac ako trojmesačné turné po austrálskych a novozélandských krčmách a kluboch v roku 1985 a podobné obdobie aj v roku 1986.
Tucker odišiel po koncerte v rakúskom Lochau 5. mája 1991. Neskôr mu bola diagnostikovaná zriedkavá forma leukémie. Krátkodobú výpomoc poskytli traja bubeníci, Andy Hoyler, Bobby Andersen a Bruce Bisland (Weapon, Wildfire, Praying Mantis), než ich vystriedal Bodo Schopf (Schenker Group).
Potom skúsili opäť obnoviť tú najslávnejšiu zostavu – čiže Brian, Andy, Steve, Mick. Dokonca sa aj ukázali aj v televízii v nových kostýmoch. No s Brianovimi výkonmi neboli spokojní, preto reunion nevyšiel.
Andy Scott’s Sweet/Sweet
Začiatkom 90 rokov Andy Scott začal používať názov Andy Scott’s Sweet. V roku 1992 vydal platňu s jednoduchým názvom A. Nahrala ju nasledovná zostava: Mal McNulty – spev, Andy Scott – gitary, Jeff Brown – basa. Bubeník Bodo Schopf bol v postavení hosťa.
Predtým, ako vyrazili na turné k jeho podporu, Bodo odišiel a Bisland sa vrátil ako stály hráč na bicie nástroje. Scott po Tuckerovom odchode zmenil názov kapely na Andy Scott’s Sweet, ale po Tuckerovej smrti v roku 2002 ho opäť skrátil na The Sweet .
Spevák Mal McNulty, odišiel v roku 1994, hoci sa v tom istom roku nakrátko vrátil, aby nahradil Jeffa Browna na basgitare (rovnako ako v roku 1995 ako hlavný spevák na niekoľkých koncertoch, zatiaľ čo Rocky Newton suploval na basgitare).
Bývalí klávesáci – Gary Moberley a Ian Gibbons pomohli s niekoľkými koncertmi, rovnako ako Chris Goulstone. Novým frontmanom sa stal Chad Brown (bývalý člen Lionheart; nie je príbuzný s Jeffom). V tomto období vyšiel nový štúdiový album Glitz Blitz and Hitz, ktorý obsahoval znovunahrané hity Sweet .
V roku 1996 Mann odišiel za prácou v televízii a Gibbons sa na krátky čas vrátil, kým sa Steve Grant (ex-The Animals) stal stálym klávesistom. Keď Chad Brown v roku 1998 po infekcii hrdla odišiel, Jeff Brown prevzal hlavné vokály a basgitaru. Potom bola kapela na ďalších päť rokov opäť stabilná.
Polovica roka 2000 priniesla ďalšie striedania
Tony O’Hora (ex-Onslaught, Praying Mantis) nahradil Browna na poste hlavného vokalistu v roku 2003. Ian Gibbons sa opäť vrátil ako náhradný klávesák v júni 2005 na koncerte na Faerských ostrovoch. O’Hora sa koncom roka 2005 rozhodol rozísť, aby sa mohol venovať práci učiteľa. Grant potom prešiel od klávesov k hlavným vokálom a basgitare, keď sa na prelome októbra a novembra vrátil Phil Lanzon na klávesy na turné po Rusku a Nemecku.
Nový spevák Mark Thompson Smith (ex-Praying Mantis) sa pripojil v novembri 2005 na niekoľko švédskych koncertov, zatiaľ čo Jo Burt (ex-Black Sabbath) bol dočasným basgitaristom. Tony Mills (ex-Shy) mal byť začiatkom roka 2006 novým spevákom Sweet, ale nevyšlo to a po šiestich koncertoch v Dánsku odišiel.
Vtedy sa O’Hora vrátil ako náhradný frontman a potom sa Grant opäť vystriedal na poste speváka/basgitaristu (Steve Mann sa posunul na miesto klávesáka), až skupina konečne získala nového stáleho frontmana, keď v júli 2006 prišiel Peter Lincoln (ex-Sailor). Zostavu vtedy tvorili Scott, Bisland, Grant a Lincoln .
V roku 2007 skupina koncertovala v Nemecku, Belgicku, Rakúsku a Taliansku. V máji toho istého roku zahrali v Porto Alegre a Curitibe v Brazílii – bol to historický ich prvý výlet do Južnej Ameriky. Turné sa volalo Sweet Fanny Adams Tour .
V marci 2008 skupina opäť absolvovala turné pod názvom Sweet Fanny Adams Revisited Tour. O pár mesiacov nato, boli Andy Scott’s Sweet súčasťou turné Glitz Blitz & 70s Hitz po Veľkej Británii spolu s The Rubettes a Showaddywaddy.
V marci a apríli 2010 Andi Scott chýbal na niekoľkých koncertoch kvôli zlému zdravotnému stavu, a zastúpil ho Martin Mickels. Scott neskôr prezradil, že mu bola diagnostikovaná rakovina prostaty a liečil sa v Bristol Royal Infirmary. Po liečbe a odpočinku bol opäť v plnej koncertnej kondícii. V roku 2010 kapela hrala na miestach v Európe a v októbri sa vrátila do Bilstonu.
Začiatkom marca 2011 absolvovali krátke turné po Austrálii, Regal Theatre – Perth a Clipsal 500, Adelaide so skupinou Doobie Brothers. V roku 2011 sa do skupiny vrátil aj Tony O’Hora, tentoraz ako klávesák, po Grantovom odchode.
V marci 2012 vydali New York Connection. Obsahoval coververzie známych skladieb (New York Groove).
Paul Manzi sa pripojil k Sweet na ich austrálskom turné v roku 2014, kde nahradil Tonyho O’Horu, ktorý chýbal z osobných dôvodov. Manzi hral na gitare, klávesoch a ujal sa hlavných vokálov v skladbách Set Me Free a AC-DC, keď skupina počas februára a marca odohrala koncerty v regionálnych centrách vrátane odľahlých oblastí Západnej Austrálie, Darwinu a ďalekého severu Queenslandu, Nového Južného Walesu a Viktórie.
Kapela sa s O’Horom v zostave vrátila do Austrálie v septembri 2014 ako headliner podujatia Rock The Boat 4. Išlo o plavbu na palube lode Rhapsody of the Seas, ktorá vyplávala zo Sydney a zavítala do Novej Kaledónie a Vanuatu. Kapela odohrala dva koncerty a rôzni jej členovia hosťovali u austrálskych veteránov, vrátane Briana Cadda a Russella Morrisa a členov AC/DC, The Angels, Rose Tattoo a Skyhooks .
Na termíny letného turné v roku 2015 sa vrátil Paul Manzi, ktorý nahradil Petra Lincolna. Ten sa náležite vrátil k svojej úlohe v kapele a skupina pokračovala v rozsiahlych koncertných vystúpeniach.
V roku 2017 po tom, čo Andy absolvoval austrálsku šnúru so Suzi Quatro a Donom Powellom vo vedľajšej zostave, známej ako QSP, Sweet opäť odohrali obrovské európske turné.
Krátko nato odišli zo skupiny Tony O’Hora, aj Pete Lincoln. V máji 2019 sa na pozíciu stáleho speváka vrátil Paul Manzi, ktorý kvôli tomu opustil formáciu Cats in Space. V októbri 2019 sa k skupine pripojil Lee Small ako basgitarista a sprievodný vokalista a Tom Cory sa chopil klávesov a gitary.
Dňa 30. júna 2023 bol vydaný singel Changes, na ktorom sa ako hlavný spevák podieľal Andy Scott.
New Sweet, Brian Connolly’s Sweet (1984–1997)
V roku 1984 Brian Connolly založil novú verziu Sweet bez ostatných pôvodných členov. Kapela sa volala Brian Connolly’s Sweet, neskôr premenovaná na New Sweet.
Napriek zdravotným problémom, Connolly koncertoval po Veľkej Británii a Európe, najmä v Západnom Nemecku. V roku 1990 kapela absolvovali problematické turné v Austrálii, ktoré muselo byť skrátené kvôli Connollyho zdraviu.
V 90. rokoch Connolly hrával na európskych festivaloch. Dokonca v roku 1995 vydal nový album Let’s Go. No bohužiaľ bol posledný. Piateho decembra 1996 v Bristol Hippodrome odohral svoj posledný koncert.
Brian Connolly zomrel 9. februára 1997 vo veku 51 rokov na zlyhanie pečene, obličiek a opakované infarkty, ktoré boli následkom jeho dlhoročného alkoholizmu.
Sweet Steva Priesta
V januári 2008 sa Steve Priest, pôvodný basák kapely Sweet, rozhodol založiť vlastnú verziu kapely v Los Angeles. Zoskupil okolo seba nových hudobníkov – gitaristu Stuarta Smitha, bubeníka Richie Onoriho, klávesistu Stevie Stewarta a speváka Joe Rettu.
Spolu začali koncertovať po USA a Kanade, hrali na rôznych festivaloch a podujatiach. V roku 2009 vydali live album Live in America a cover verziu Beatles piesne Ticket to Ride.
Kapela pokračovala v koncertovaní a v roku 2010 vydali singel – rockovú verziu ďalšej Beatles piesne I Saw Her Standing There. V nasledujúcich rokoch prešli niekoľkými personálnymi zmenami, najmä na poste gitaristu.
V roku 2017 oslávili 50. výročie kapely Sweet koncertom vo Whisky a Go Go v Los Angeles, kde predstavili nového speváka Paula Zablidowského.
Táto verzia Sweet pokračovala v aktívnej činnosti až do smrti Steve Priesta 4. júna 2020, čím sa skončila éra jeho verzie kapely Sweet.
Súčasná zostava Sweet
- Paul Manzi – spev, basa, klávesy, gitary, doprovodné vokály
- Andy Scott – gitary, klávesy, doprovodné vokály
- Tom Cory – klávesy, gitary, doprovodné vokály
- Lee Small – basa, doprovodné vokály
- Adam Booth – bicie, doprovodné vokály
Knihy o kapele Sweet
Block Buster! Pravdivý příběh The Sweet; Dave Thompson 2012
Linky:
http://thesweet.com/
https://www.facebook.com/TheSweetOfficial/
