Paľo Rosa (Ten Ton Slug, Soothsayer, Zhi Ren): rozhovor

palo rosa basak 2024 Najznámejšími írskymi kapelami sú samozrejme Primordial a Cruachan. No dovolím si povedať, že väčšina írskej scény ešte čaká na svoje objavenie. No možno neuveríte, ale vo formáciách Ten Ton Slug, Soothsayer a Zhi Ren hrá aj Slovák Paľo Rosa. Ten Ton Slug produkujú skvelý mix sludge/groove metalu. Tento rok sa im konečne pošťastilo vydať svoj prvý full album – Colossal Oppressor. O jeho vzniku, téme, koncertoch sa dozviete v nasledovnom rozhovore.

Zdravím, Paľo. Tak Ten Ton Slug konečne vydali svoj prvý veľký album Colossal Oppressor. Ako by si presvedčil nejakého náhodného človeka, aby si ho pustil?

Paľo Rosa: Zdravím. Hmm, dobrá otázka. Možno kolosálnym nátlakom? Alebo úplatkom? 🙂

Podľa jeho obalu a dlhších epických songov by malo isť o koncepčné dielo. Je?

Paľo Rosa: Áno, dá sa to tak povedať. Témou tohto albumu je utláčanie, či už menších komunít alebo celých národov, ideológii, kultúr a podobne. Texty, ktoré píše hlavne spevák Ronan, sa pozerajú na túto problematiku z obidvoch strán.

Jednak zo strany utláčaných, ktorí musia nájsť silu a odhodlanie bojovať’ za svoju slobodu, kultúrne dedičstvo a zem, ale aj zo strany utláčateľa, jeho túžbe po kontrole, krutosti a bezohľadnosti, ktorá je potrebná na dosiahnutie určitých cieľov.

Írsko bolo vo svojej histórii dlho pod nadvládou Veľkej Británie tak ako aj Slovensko pod Rakúsko-Uhorskom. Takže aj keď mentalita ľudí je možno iná, obidve kultúry prešli podobným bojom za svoje zachovanie a nezávislosť.

Odkedy ste ho začali pripravovať?

Paľo Rosa: Na albume sme začali pracovať v roku 2019, keď som bol do kapely prijatý ako stály člen. Boli sme celkom dobre rozbehnutí, ale spomalila nás najprv pandémia a potom odchod bubeníka.

Aj keď sa s dnešnou technológiou dá skúšať a pracovať na hudbe cez internet, nikdy to nenahradí skúšku, keď sme všetci štyria v jednej miestnosti, dýchame ten istý, potom nasiaknutý vzduch a vidíme si do očí. Vtedy sme na tej istej frekvencii a výsledky sú lepšie.

Podieľal si sa na príprave aj ty?

Paľo Rosa: Áno. Hudbu, respektíve riffy píše gitarista Sean a na týchto nápadoch potom pracujeme spoločne. Keďže sa hudbe venujem už nejaký ten rok, chlapci v kapele dosť rešpektujú moje nápady ohľadom štruktúry a hlavne dynamiky skladieb, ktorá je pre mňa veľmi dôležitá. Ale aj tak má každý v kapele rovnaký hlas a vždy je to nakoniec slovo väčšiny.

Čo sa týka technickej stránky, veľká časť albumu sa nahrala u mňa doma. V štúdiu sa nahrávali vlastne iba bicie a reampovali sa gitary a basa.

Pozerám, že ste si ho vydali sami. Nebolo v pláne nejaké to vydavateľstvo?

Paľo Rosa: Túto stránku má na starosti hlavne Sean. Myslím si, že v dnešnej dobe je dôležitejšie sa sústrediť viac na promotérov, distribútorov a prípadne na PR firmy. Samotná produkcia albumov je vďaka technickému pokroku oveľa jednoduchšia a lacnejšia ako kedysi, takže nejaké drastické finančné zabezpečenie k tomu nie je potrebné.

Vydavateľstvá chcú najprv vidieť schopnosť kapely produkovať tvorbu v pravidelnejších intervaloch. Keďže sa jedná o náš prvý album, myslím si, že “self–release” je vhodné riešenie. V budúcnosti by som bol určite za kontaktovanie vydavateľov a získanie nejakej dobrej zmluvy.

Koncerty

Na vašom FB svieti, že ste odohrali iba jeden koncert v Limericku tento rok. Prečo?

Paľo Rosa: Na FB nechodím často, tak neviem. Tých koncertov bolo viac. Začiatkom roka sme nehrali, mixoval sa album a riešili sa všetky veci okolo vydania, ktoré sme oslávili koncertmi v Limericku a v Dubline.

V lete sme odohrali mini turné v USA, čo bol skvelý zážitok. Okrem toho sme odohrali ešte jeden koncert v Edinburgu a do konca roka nás čakajú ešte štyri koncerty tu v Írsku. Hlavným dôvodom, prečo sme nehrali viac, bol odchod bubeníka ešte pred vydaním albumu.

Netrúfali sme si plánovať veľa koncertov, kým sme si neboli istí, že máme za bicími toho správneho človeka. Nakoniec sme však našli náhradu a už nám, dúfam, nebude nič brániť v tom, aby sme to na budúci rok rozbehli viac.

Je šanca, že by ste na budúci (alebo ten 🙂 ) rok odohrali aj niečo na Slovensku?

Paľo Rosa: No tento rok sa to už bohužiaľ nepodarí. Ale na budúci rok by som veľmi rád prišiel zahrať zopár koncertov. Som v kontakte s Peťom Beťkom z Doomas,tak dúfam, že sa nám podarí zorganizovať nejakú výmennú akciu, tak ako sme to urobili v 2018-tom. Momentálne čakáme na odpoveď od Brutal Assault. Bolo by skvelé zahrať si na takom úžasnom festivale.

Budúcnosť-minulosť

Pozerám, že okrem Ten Ton Slug pôsobíš ešte aj v Soothsayer a Zhi Ren. Kedy bude niečo nové u Soothsayer?

Paľo Rosa: Zo Soothsayer máme nahratý nový album, ktorý je práve v štádiu mixovania. Vydanie plánujeme na začiatok budúceho roku a môžem povedať, že sa fanúšikovia atmosférického doom-black metalu majú na čo tešiť.

A čo za kapelu je to Zhi Ren?

Paľo Rosa: Zhi Ren je mix všetkých možných štýlov a je to z časti paródia na metal s veľmi perverznými témami. Nový album je pripravený na vydanie. Práve čakáme na video a s pomocou všetkých nadpozemských síl sa nám ho podarí vypľuvnúť na svetlo Božie ešte pred Vianocami.

Podľa Metal-Archives máš za sebou bohaté muzikantské skúsenosti. Mohol by si rozpovedať svoj príbeh? Kedy si s muzikou začal a tak?

Paľo Rosa: To je na dlhé rozprávanie, ale skúsim tak v skratke. Všetko to začalo začiatkom 90-tych rokov, keď malý teenager Paľo počul po prvýkrát Metallicu. Potom som u môjho strýka objavil starú, ale ešte funkčnú španielku a začal ju trýzniť až kým sa zopár tónov nezačalo vzdialene podobať Metallice.

Tak prišla prvá elektrická gitara, prvá kapela a už som vedel, že jediné čo chcem je hrať v kapele. A tak bol Daybreak, Bizarre of Brutality a nakoniec Useless Sacrifice. Boli to nádherné časy, ale z ničoho nič prišla dospelosť a keďže na východe bolo strašne málo práce, tak sa každý, vrátane mňa rozutekal po svete.

Mal som od hudby pauzu nejakých päť rokov, až kým som sa nepresťahoval do Írska. Tu ma uchvátilo to množstvo živej hudby, či už na uliciach alebo v krčmách, hudba išla z každej strany. Tak som si za druhú výplatu kúpil gitaru a nechal sa do toho znova vtiahnuť.

A vtiahlo ma to tak, že som tu štyri roky hudbu študoval na škole, a začal som robiť zvukára v jednom malom rockovom klube. Potom som si otvoril malé domáce štúdio a začal hrať v kapelách.

A hlavná otázka. Ako sa stalo, že človek z východu Slovenska sa našiel v írskej kapele?

Paľo Rosa: Hlavnú zásluhu na tom mala práca vo Fred Zeppelins. Malý rockový klub, kde som robil zvukára. Schádzala sa tam miestna metalová komunita a koncerty boli každý víkend. Hrali tam nielen miestne kapely, ale aj z celého Írska a aj zo zahraničia.

Takto som sa dostal do metalového podsvetia a stal sa jeho súčasťou. Veľmi silná metalová scéna a super ľudia. Tak som založil Zhi Ren, potom som sa pridal ku Soothsayer a po nejakom čase ma kontaktovali chlapci z Ten Ton Slug, či by som nezaskočil za ich basáka na jeden koncert.

Bolo to dosť prekvapenie, keďže sú z iného mesta asi 200 km od Corku, ale keď mi povedali, že sa jedná o Metal Days v Slovinsku, tak som neváhal ani sekundu. Pár mesiacov neskôr ma oslovili znova, či by som s nimi nechcel hrať na stálo… A teraz je to už päť rokov a dúfam, že to pôjde ďalej a ďalej.

Môžeš prezradiť aj dôvod odchodu zo Slovenska?

Paľo Rosa: Dôvodov bolo viac. Ako som už skôr spomenul, situácia s prácou bola v tom čase zúfalá a byť v takom mladom veku bez peňazí a bez možnosti “žiť” bolo viac než deprimujúce. Ale to nebol jediný dôvod. Takisto som chcel vidieť svet a spoznať iných ľudí a iné kultúry.

Na východe sa toho vtedy veľa nedialo a keď sa otvoril pracovný trh v prvých pár krajinách EU, tak som sa zbalil a odišiel. Najprv to bol Cyprus a potom Írsko, kde som už skoro dvadsať rokov. Stále sa rád vraciam domov, ale čím ďalej tým menej si dokážem predstaviť žiť tam.

A je šanca, že by niekedy nahrávky Bizarre of Brutality, Daybreak vyšli aj oficiálne?

Paľo Rosa: Čo sa týka Daybreak, tak to veru neviem. Nemám ani jednu zo starých nahrávok, čo je dosť smutné. Takže, ak by niekto z čitateľov náhodou vlastnil túto nahrávku, tak ju rád odkúpim, poprípade kópiu.

Na druhej strane náš kamarát Janko Jasoň vydal zremastrovanú verziu obidvoch EP Bizarre of Brutality (Metaphors a The Day of Depresy) pred dvoma rokmi na CD. Tento pán zbiera EPčka Slovenských underground kapiel z 90-tych rokov a vydáva ich v CD formáte. Nájdu sa tam ozajstné skvosty a je skvelé, že si niekto dáva takúto námahu a uchováva takto históriu Slovenskej metalovej scény. Veľký rešpekt za túto prácu.

Čím sa líši fungovanie na slovenskej a írskej scéne?

Paľo Rosa: Na túto otázku mi je dosť ťažké odpovedať, keďže som zo Slovenska preč už dvadsať rokov. Ale nemyslím si, že v tom bude veľký rozdiel. Tak ako všade, robia sa koncerty na výmenu, celodenné koncerty a festivaly a podobne. Kapely si tu navzájom pomáhajú a domáca scéna je veľmi silná so zastúpením všetkých rôznych štýlov metalu a tak isto je tu aj veľmi silná komunita fanúšikov.

Dúfam a po hraní na Gothoome 2018 aj verím, že je to tak aj na Slovensku.

A čo hovoríš na tamojší život, kultúru? V čom je to lepšie a v čom horšie od Slovenska?

Paľo Rosa: Príde mi to tak, že život je tu zásluhou lepšej ekonomickej situácie o niečo ľahší ako na Slovensku. To sa odzrkadľuje samozrejme aj na kultúre, keďže si tu ľudia môžu dovoliť minúť viac peňazí na koncerty, výstavy a podobne. Ako som už skôr spomenul, je tu oveľa viac živej hudby ako na Slovensku.

Aj keď sú to väčšinou cover kapely, veľmi ťažko tu nájdete v podniku jukebox. Veľa sa hraje, hlavne po tradičných írskych krčmách, aj ich ľudová hudba. Sú to otvorené akcie, kde ktokoľvek, bez ohľadu na národnosť či vek, môže priniesť svoj nástroj a pridať sa. Raz za mesiac sa takáto akcia robí aj v miestnej krčme tu, kde bývam a keď mi to čas dovolí, tak sa vždy rád pridám.

A aj keď sa jedná len o opakovanie troch-štyroch akordov, stále to má svoju atmosféru, energiu a čaro. Na druhej strane som si všimol, že tu ľudia majú menší prehľad o svetovej scéne. Tým myslím viac hudbu všeobecne, nielen metal.

Európske skupiny sú tu menej známe ako u nás. Prevažuje tu americká a anglická scéna. Je to samozrejme kvôli jazyku, európska angličtina vo veľa prípadoch znie neprirodzene, keďže to je naučený jazyk, a preto si myslím, že je takto ťažšie vyjadriť emócie ako vo vlastnom jazyku. V metalovej hudbe to nie je až také očividné, hlavne pri viac extrémnych vokáloch. Vo všeobecnosti si myslím, že sú tu ľudia viac otvorení a spontánni ako na Slovensku, ale to je len môj názor.

Ok, tak veľmi pekne ďakujem za rozhovor a poprosím ťa o nejaký ten odkaz pre čitateľov.

Paľo Rosa: Aj ja veľmi pekne ďakujem za rozhovor. Čitateľom chcem hlavne popriať veľa dobrej muziky na zvyšok tohto, ako aj na budúci rok. A nejaký odkaz? Sme všetci jedna veľká rodina, ktorú spája hudba. Nie politika, náboženstvo či iné ideológie… Hudba. Na to nikdy nezabúdajte. Treba si navzájom pomáhať a sústrediť sa na to, čo nás spája, nie rozdeľuje. Preto ak máte možnosť, choďte na koncerty, kupujte hudbu a merch od kapiel a podporte túto scénu, túto rodinu.

Youtube ukážka: