Budapešť sa ponorila do Divadla snov
Kde a ako začať pri takej komplexnej mašine, akou sú DREAM THEATER prakticky už od svojho vzniku v r. 1985? Zoberme to od podlahy. Na počiatku bola Berklee College of Music. Tam sa stretli Jany (bass – John Myung), Mišo (bicie – Mike Portnoy) a ďalší Jany (gitara – John Petrucci) a sformovali bandu MAJESTY, do ktorej pribrali Karčiho (spev – Charlie Dominici R.I.P. 2023) a ešte Kevina (klávesy – Kevin Moore) a potom zistili, že už existuje nejaká jazzová formácia MAJESTY. Preto sa premenovali na DREAM THEATER.
Mimochodom, všetci traja králi si zobrali za manželky kráľovné z allgirls kapely MEANSTREAK. Čiže asi tu niekde možno hľadať korene v logu s dvoma prevrátenými písmenami M, ktoré toto „Divadlo Snov“ používa dodnes.
Pri použití zložitých matematických výpočtov nám vychádza výsledok rovnice tak, že čosi-kamsi DT má už 40 rockoff, a pri tejto príležitosti vydajú začiatkom februára 2025 svoj, tuším, v poradí už 16. štúdiový album s názvom Parasomnia a zároveň rozbehli svetové 40-tkové turné spojené s oslavou návratu strateného syna Majkyho, ktorý počas toho čosi-kamsi obdobia odišiel zo sna v r. 2010 a vrátil sa po 13 rockoff.
Obdobie čosi-kamsi obsahovalo okrem iného, aj výmenu. Karčiho za Kuba (James LaBrie) na poste speváka a aj 2x výmenu klávesáka (Derek Sherinian a aktuálny Jordan Rudess). Počas trinásťročnej pauzy prvého Miša (Portnoy), bol na jeho mieste iný Mišo, takisto suprový bicmen (Mangini). No a pri takom počte príležitostí neisť na ich koncert (aj keď som váhal do poslednej chvíle) by bola určite škodová udalosť. Ponuky boli hneď 3 – Praha, Bratislava a Budapešť, no a „kec zos Košicoch ňet nigdze daľeko, ľem dluho, vyhrala BUDApešť“.
Prečo som váhal? Divadlo snov som videl 2x, raz s ešte nestrateným Majkym (London, r. 2000, Metropolis – pecka) a raz s iným Mišom (r. 2012, BUD, Dramatic t.o.e ….. nembars dobre) plus o LaBrieho hlase som už čítal kadejaké príspevky na socky sieťach.
Priznám sa bez mučenia v španielskej čižme, že po albume Black Clouds som trocha zanevrel na týchto suprových hudobníkov, a to len z jediného dôvodu, začali sa nejako opakovať a v skladbe The Shattered Fortress som myslel, že ma rozhodí. No to som ešte nevedel o pozadí tejto skladby a prečo takto sa opakovali.
BudapestArena
O 20.00 to malo všetko začať. My sme došli v pohode a v predstihu, až som sa sám sebe čudoval. Pred Papp Lászlovou arénou, som hľadal nejaké ezas halászle. Bohužiaľ po stredovekých nájazdoch Turkov tam maďarskí občania tureckého pôvodu ponúkali iba kebab, tak som jeden stlačil a „davaj do nuky na koncert“. Mrkli sme do haly.
Ešte sa nájde čas aj na jedno Soproni čapolt sör, ktoré sme ani nestihli dopiť, lebo DT to rozbalili už o 19:30 a ako som videl, neboli sme len my v nemtudom prekvapení, ale aj ďalších cca 150 nič netušiacich návštevníkov s otázkou v xichte, že „mičoda kičoda“? Tak sme sa rýchlo presunuli k zakúpeným miestam na konci haly, aj s ujom Šopronim.
Tu sme boli druhýkrát prekvapení, že nikto nič proti pivu na sedadlách nemá. Zároveň sme veľmi rýchlo vycítili príležitosť presunúť sa k lepším a k pódiu bližším sedačkám, aj keď boli drahšie od našich. Ani tu ujo Niktonič proti tomu nemal, len sme nesmeli postávať na miestach určených pre invalidov, aj keď sme od prekvapenia mohli tak vyzerať, ako na úteku z pavilónu 16.
To už ale pomaly doznievala úvodná Metropolis pt. 1 z LP Images and Words, na ktorú sa chlapci z divadla snov hneď napájali s LP Metropolis pt. 2 skladbami Overture 1928 a Strange déjà Vu. Po skvelom začiatku nasledovala ďalšia pecka The Mirror. Kolosálna skladba, pre mňa jeden z najlepších songov od DT, vlastne celý album Awake je pre mňa topka.
V čase, keď som Awake po prvýkrát počul, som ešte nevedel, ani nerozumel anglicky, ale tu som si uvedomil, že aj keď nerozumiem o čom LaBrie spieva, melódie, kompozície skladieb, gitarové riffy, sóla, štýl spevu atď.. vyjadrujú spolu jeden kompaktný celok, ktorému rozumiem, a neskôr, keď som porozumel aj textom, vedel som, že presne to isté sa vyjadrovalo hudbou a s tými textami to celé zaklaplo dokopy do jedného celku.
Malá odbočka
Okrem toho The Mirror je ako keby náznak, alebo dalo by sa povedať, ako nejaký predvoj toho, čo malo nasledovať neskôr v tvorbe DT, ale hlavne čo sa týkalo skvelého bubeníka Mikea Portnoya a jeho problémoch s alkoholom .
O jeho alkoholizme a problémoch s drogami v minulosti som nevedel až donedávna, keďže už je vlastne abstinentom. Keď som DT videl teda prvýkrát v októbri 2000, bol Majky už ako-tak abstinent, keďže podľa jeho memoárov si dal posledný drink v apríli 2000, v deň jeho narodenín.
Každopádne vtedy v októbri odohral skvelý koncert a ani mi nenapadlo si myslieť v akom psychicky náročnom období svojho života bol a aký nápad o vytvorení koncepčného albumu (aj keď ich už pár za sebou mal) mu prebehne hlavou a vytvorí Twelve-Step Suite. Tento koncept pozostáva z piatich songov, ktoré sú súčasťou piatich po sebe nasledujúcich štúdiových albumov. Každá skladba je na jednom a sú zároveň rozdelené spolu do 12 bodov liečebného procesu .
- The Glass Prison; Six Degrees of Inner Turbulence r.2002
- This Dying Soul; Train of Thought r.2003
- The Root of All Evil; Octavarium r. 2005
- Repentance; Systematic Chaos r.2007
- The Shattered Fortress; Black Clouds & Silver Linings r.2009
No a tu sa koliesko skoro uzatvára, lebo posledná skladba je presne tá istá, po ktorej som tvorbu Dream Theater už veľmi nemusel. Vtedy nastal aj odchod Miša Portnoya a svoj príchod do divadla snov ohlásil nový drum-machine-maestro Mišo Mangini. Musím to tu pripomenúť, že kapela podržala M. Portnoya v jeho dovtedy najťažších chvíľach a napriek tomu, alebo aj preto, že Majk Portnoy bol, aj je, veľmi tvorivý to človek, si to potom namieril k slobodnejším vodám.
Späť ku koncertu
Tak to bol malý odskok od koncertu, ale zároveň aj jeho súčasť. Čiže sme späť v hale Papp László Sport Aréne a doznieva The Mirror, podľa mňa jedna z najtvrdších skladieb od DT a nasleduje ďalšia peckovica, Panic Attack. Stále bez akýchkoľvek problémov sedíme na sedadlách, ktoré nám nepatria.
No ale pri tejto skladbe sme spozorovali problémy s nazvučením Jakubovho (James LaBrie) hlasového prejavu, pretože mu zvukár pridal dosť veľa halo efektu a milý Jakubko prehlušil aj gitary, aj klávesy, aj bicie . Nevadí… nasledovali tak trochu balady Barstoll Warrior (tiež o jednom alkoholom premárnenom živote) a Hollow Years (o neľahkých partnerských vzťahoch, ale aj o nádeji a ľudskej sile meniť život k dobrému a lepšiemu, to len tak na okraj).
Halo efekt na Jamesovom hlase bol stále miestami dosť počuteľný, ale to už nasledovala ďalšia výborná vec Constant Motion a po nej ešte lepšia As I Am s podobne tvrdými riffmi ako Zrkadlo. Skonštatujeme, že výborne a davaj het k občerstvovačkám. Na plagátoch písali, že večer s DREAM THEATER a ako teda v správnom divadle, tak aj s prestávkami medzi jednotlivými dejstvami. Tu treba pochváliť Ungár obchodný duch, lebo napr. taká STEEL ARENA by sa s podobným náporom na pulty s párkami a pivom pasovala asi až doteraz.
Druhé dejstvo Divadla snov sa začalo úplnou novinkou, našliapanou skladbou Night Terror z pripravovaného LP Parasomnia. Jedná sa fakt dobrú skladbu a pokiaľ budú také všetky na novom albume, tak sa máme na čo tešiť. Pre tých, čo tento report budú čítať v budúcnosti po víťaznom februári 2025 , to bude už len konštatovanie či true or false.
Pokračovalo sa ďalšou vecou s veľavravným názvom pre to obdobie fungovania D.T., This Is Life z LP A Dramatic Turn of Events. To je vlastne doslovný názov turbulentného obdobia v živote našich účinkujúcich, keďže nejaké skladby vznikali ešte s Majkim Portnoyom, ale na platni už hrá Majky Mangini, a odchod spoluhráča a priateľa z kapely + následný výber nového buchača a k tomu všetkému aj situácia vo svete a začiatok občianskej vojny v Lýbii… No aký iný názov by ste dali na váš nový album..?
Nastalo tak trochu ticho pred búrkou v podobe Under a Glass Moon z LP Images and Words a krátka, pomalá, smutná, no aj tak výborná Vacant. Nasledovala razantná Stream of Consciousness a záverečná skladba druhej časti, kolosálna 20 minútofka Octavarium z rovnomenného albumu, ktorá aj po x-tom vypočutí nikdy nenudí a stále ma vtiahne do deja od nástupu po koniec. Na ten koniec skladby som sa tešil a očakával som, či to Džejms dá… lebo aj on je ešte našťastie človek a nie AI derivátny klon z plastu vyrobených tkanív, čiže aj jeho hlasivky starnú a dal to a myslím, že na spokojno.
Celú druhú časť sme sledovali z našich zakúpených sedačiek už nie tak blízko pódia. Boli o dosť ďalej a celkový zvuk bol o trochu lepší. Znova ďalšia divadelná prestávka. My sme už ale pomýšľali na presun na plochu, na čo sme vstupenky samozrejme nemali, ale tak nejako sme dúfali, že sa nám to podarí. A aj sa podarilo.
Záverečných cca 30 minút v podobe celkovo 3 prídavkov sme sa už motali okolo mixákov a ako skoro stále na týchto mixmiestach, zvuk bol oveľa lepší, až najlepší. Prídavky, našťastie pre mňa, neboli z kategórie The Astonishing (znova, bez mučenia priznávam, dosť nudný album, aj keď stále muzikantsky dobrý).
V treťom a záverečnom dejstve sme sa vrátili späť do roku 1999 a k suprovému koncepčnému albumu Metropolis pt.2, Scenes from a Memory, konkrétne k 12 minút trvajúcej scéne č. 6 – Home a o niečo kratšej scéne č. 8 – The Spirit Carries On, aby páni mohli ukončiť cca trojhodinový večierok kúskom
Pull Me Under, kde už refrén spieval pomaly aj sám bývalý skvelý maďarský boxer Papp László.
Všetci dúfame, že nový album Parasomnia bude takisto novým svetlom vo fungovaní kapely, čiže výnimočný.
Záverečné slová
Hodnotenie? Super koncert so suprovými hudobníkmi. DT ma znova presvedčili, že inak ako na 100 % to robiť nevedia, a dúfam, že tá chémia medzi priateľmi v kapele, v kombinácii so skvelými melódiami, textami, riffmi, sólami, spevom a všetkým, čo robí DT takou kapelou, akou je, bude fungovať aj naďalej a ešte veľmi dlho.
